Podoby a premeny
Vojto Kolenčík o výtvarnom umení všeobecne a samozrejme o maliarstve veľa rozmýšľa, tvorí a pracuje niekedy až seba zničujúco, bez prerušenia, nezávisle na životnej situácii i na tom, či objednávku má. Maľovanie je pre neho životná nutnosť – ako dýchanie.
Kolenčíkova tvorba dnes predstavuje 40 ročný proces skúmania rôznych foriem vyjadrenia sa v médiu maľby, svojho času grafiky – tlače, kresby a ich vzájomných kombinácií. Predstavuje proces premeny a nových podôb obrazu, proces, v ktorom je pre Kolenčíka dôležitá kontinuita, nadväznosť stvárnenia a stála prítomnosť autorského kvásku. Pri prelievaní a transformácii z jednej polohy tvorivého zaujatia do vývojovo nasledujúcej kapitoly, si vždy dáva záležať na tom, aby sa v novej línii ako Ariadnina niť objavila esencia či formálny fragment tej predchádzajúcej.
Prechodnú fázu, teda vopred ohlasovaný koniec aktuálnej etapy, predznamenávajú v obraze zakomponované nové, neskôr zásadné formálne znaky a výrazové prvky. A podľa všetkého, túto situáciu reflektuje aj dnešná výstava s titulom Podoby a premeny.
Zdá sa, že Vojto Kolenčík nemusí hľadať cestu, ktorou ísť. Vždy sa mu otvára jedna či paralelne viacero možností a spontánne pracuje práve s tou, ktorá ho momentálne napĺňa a s ktorou sa prekrýva jeho zámer a rozpoloženie.
Prešiel mnohými zastaveniami – od figuratívnej polohy v rôznych uhloch autorskej adaptácie, cez rámec geometrizujúcej abstrakcie a následne jej expresívne – lyrického výrazu až ku v súčasnosti sa objavujúcim monochrómom.
Všetky fázy majú svoju rozpoznateľnú a výraznú podobu, techniku i myšlienkovú podsadu. Už pomaly sa končiace čierno – biele obdobie zosobňuje, ako vždy naozaj osobná pocitová abstrakcia a aj keď sa tak javí, nie vždy celkom bezobsahová. Jej látkou je symbolický význam farieb ako zrkadlo Vojtovho myšlienkového sveta. Pri maľbe sa mu premietajú čierno bielo, v protikladoch, asociáciách i odvodeninách skutočnosti a pojmy, týkajúce sa rôznych každodenných situácií vzťahov, práce, kariéry, spokojnosti, krásy v živote, etc., jednoducho života. S vedomím, že realita v rozpätí škály biela až čierna, pozitívna či záporná, je svojím vývojom tekutá, že sa prelieva a naberá na seba rozličnú intenzitu farebného tónu. Presne tak ako skutočná fúzia bielej a čiernej a ich chovanie sa počas schnutia, ktorému s očakávaním výsledku necháva v prekrývaní, dotyku i v čase voľný priebeh.
Vždy používal úzku, starostlivo zvolenú farebnú škálu. Po čierno – bielom období aktuálne smeruje ešte k výraznejšej redukcii koloritu, až na jednu farbu – k monochrómu , v ktorom rovnocenný part hrá aj podmaľba i pastózne a reliéfne pojednaný povrch obrazovej plochy.
Vojto Kolenčík stále hľadá výrazové a materiálové prostriedky najlepšie vystihujúce jeho zámer. Experimentuje a pri tom mnohé na plátno prináša náhoda a spontánne gesto. Pracuje s akrylom, ktorý schne rýchlo ako odznievajúci pocit. Do farebnej hmoty vkladá v nových štruktúrach jemné zvyšky muriva dnes zbúraného domu v susedstve, kedysi plného života a tiež zapracováva ako sieť neurónov jemné čiastočky kovu.
Obrazom nedáva názvy, podľa neho príliš ovplyvňujú vnímanie diváka a Vojto by bol rád, aby zostalo čisté, otvorené a neusmernené.
V jeho tvorbe nie je kalkul či racionálna úvaha, riadi sa aktuálnymi podnetmi, rozpoložením, pocitmi a hlavne výtvarnou intuíciou. Pred 12 rokmi som mu otvárala výstavu v Galérii ForZet. Obrazy sú už samozrejme iné, tvorivo sa posunul, ale i dnes platí autentický výživný základ, tá podstata, o ktorej som v prejave písala pred 12 rokmi – pretože Vojto je v tvorbe pravdivý.
Tvorba, maliarska, grafická, kresliarska, vo všetkých technikách, ktoré využíval na stvárnenie svojej predstavy a zámeru, v podobách a premenách , ktorými s názorovou i rukopisnou kontinuitou prešla a priebežne stále prechádza, je forma komunikácie so sebou i s okolím a ak nie priam životopis, tak určite paralelný svet Vojta Kolenčíka.
Xénia Lettrichová
