Bdenie a snenie
Súčasná slovenská keramická scéna stojí na nemnohých autorských programoch a jej podoba sa triešti podobne ako vnímanie a výtvarné možnosti materiálu. Niekde zostáva v polohe klasickej, úžitkovo dekoratívnej disciplíny, ale (spomeniem tie, ktoré boli prezentované v Galérii Statua) v tvorbe Simony Janišovej sa darí súčasným výrazom polohu tvorivo aktualizovať. V inej línii, ako ukázala výstava Anduly Horváthovej, sa keramika skvelo uplatní v objektovej tvorbe oslobodenej od predmetnosti a určite v tomto duchu presvedčí aj pripravovaná výstava Mirky Podmanickej. Keramická tvorba Slávky Šickovej sa pohybuje na rozhraní objektovej a klasickej sochárskej polohy a Gabriela Luptáková priamo kombinuje v jednom diele fragment figúry a objekt. Aj keď už na prvý pohľad je tvorba Mariána Polonského a nášho hosťa Vlada Oravca veľmi rozdielna, spája ich podobný prístup. Obaja sú dvojdomí výtvarníci – výborný sochári i maliari.
Vlado Oravec študoval keramiku na ŠUP v Bratislave a následne v 70. rokoch v ateliéri u prof. Otta Eckerta na VŠUP v Prahe. Svoju tvorivú energiu delí medzi voľnú tvorbu a dotvorenie verejného priestoru.
Pomerne skoro po štúdiu opúšťa tradičné keramické schémy a ich zažité výstupy. Jeho autorský program a rukopis formuje súhra viacerých aspektov. Predovšetkým osobitá výtvarná imaginácia – alebo, pomôžem si názvom výstavy – tvorivé bdenie a snenie. Záujem o človeka minulosti i súčasnosti, zaznamenávanie postrehov, rozprávanie príbehov a paralelne výtvarná reflexia vlastného života. Bohatým inšpiračným zdrojom je duchovná atmosféra a niektoré svojské bytosti Banskej Štiavnice, kde Vlado Oravec žije.
Významná je popri sochárskej tvorbe autorova zviazanosť s kresbou a maľbou a ich výrazové a jazykovo prekrývanie v epicky uchopenom figurálnom prejave. Spájaním inšpirácií a zručností z oboch disciplín a ich adaptáciou na spracovanie v keramickej hline s následným výpalom v peci, si vytvoril vlastné postupy a techniky. Techniky, ktoré jeho dielam dávajú neopakovateľný vizuálny rozmer.
Vlado Oravec modeluje i kreslí intuitívne. Vo voľnej, ateliérovej tvorbe pracuje spontánne, bez jasného prvotného zámeru s tým a na tom, čo mu pod rukami rastie a čo sa mu do ruky zmestí a to sú – hlavne v maľbe malé a ešte menšie formáty. Priestorovo a obsahovo hutnú výpoveď potom spravidla rozvíja v sériách.
Komorná plastika, objekt a reliéf predstavuje čo do výrazu, námetov i modelácie mnohotvárnu kapitolu. Tvorí ju náročný figurálny a kompozičný koncept, skupinové súsošia, karikatúrna, až animálne či diabloidne naštepená štylizácia zobrazovanej figúry resp. spojenie zvieracej a ľudskej postavy, často architektonické tvaroslovie. Vo všetkom cítiť inšpiráciu stredovekom, jeho expresívnou mystikou a súdobým životným pocitom. Sochársky i s maliarskym dotvorením pristupuje aj k úžitkovým predmetom – dózam či kvetináčom. V niektorých plastikách zaujímavo používa zvyšky starého náradia a ich tvar v kompozícii zapája partnersky.
Povrch plastík je živý, premodelovaný drobnokresbou, vrypmi, štruktúrami, otlačkami a tiež výrezmi i priehľady odhaľujúcimi aj vnútro a povahu subjektu. Tlmená, lazúrna a prírodná farebnosť dodáva plastickej modelácii mäkkosť a patinu tónu poznamenaného časom. Vlado nepracuje s glazúrami, miesto toho používa rôzne farebné hliny a kysličníky.
Maľba je komornejšia, tematicky osobnejšia a pohľadom súčasná. Predstavujú ju skvelé, prepracované diela i škice, momentky a záznamy na rozhraní maľby, kresby a grafiky. Vytvorené s veľkým kresliarskym fortieľom formou monotýpie – otlačku maľby s farbou na plát hliny. V obrazoch sa – ale len leskne – zaujatie tým najlepším z českej grafickej scény.
Naratívnosť tvorby Vlada Oravca vyvoláva záujem pozrieť si diela detailne a prečítať všetky odkazy, duch plastík môže vyvolávať bázeň, autenticita, remeselná, modelérska a výtvarná stránka rešpekt, celá tvorba úctu. Klobúk dole.
Xénia Lettrichová
