SEDEM ROKOV V SEDEMDESIATYCH
Spoločenskú i umeleckú minulosť je dobré si kvôli vývojovému i hodnotovému kontextu stále pripomínať. A rovnako je dobré i hodnoverné o konkrétnych obdobiach a súvislostiach hovoriť, kým sa k nim môžu vyjadriť ich súčasníci.
Maliarska škola Jána Želibského je pojem, ktorému hodnotu a rozmer dal profesor, jeho asistenti, výtvarne kvalitná tvorba množiny 67 absolventov a jednotliví maliari, ktorí svojou tvorbou prekročili paradigmy slovenskej maľby, za všetkých a teda trochu nespravodlivo, spomeniem Milana Paštéku a Agnešu Sigetovú.
Každé obdobie pôsobenia Jána Želibského na VŠVU v Bratislave poznačili dobovo špecifické okolnosti. Neblahé 70. roky, na ktoré sme sa my zamerali, poznačilo nielen uzatváranie krajiny voči západnému kultúrnemu svetu, ale hlavne okresávanie tvorivej slobody a jej autoritatívne smerovanie výhradne k socialistickému realizmu. O profesorovi je známe, že svojich študentov skôr chránil a súčasne viedol k autenticite prejavu a budovaniu autorskej nezávislosti. Teda k tvorivým vlastnostiam, ktoré sa napokon stali jednou zo základných spoločných čŕt všetkých absolventov, včítane tých, ktorých dnes predstavujeme na výstave SEDEM ROKOV V SEDEMDESIATYCH.
Na Oddelení krajinárskeho a figurálneho maliarstva študovali v posledných siedmych rokoch existencie ateliéru Jána Želibského, v období kedy ako profesorov asistent pôsobil Milan Rašla. Obaja rozširovali maliarsky obzor, poznanie a schopnosti študentov z roviny svojej doby. Želibský – povedané v skratke – sprostredkoval českú a parížsku modernu, civilistické témy, poetizmus, kultivovaný kolorizmus a prácu so svetlom. A Milan Rašla ešte začerstva obohatil okruh komplexne o inšpiratívne 60te roky. Popri tom sa vplyvy ako v každom ateliéri šírili horizontálne i vertikálne, od starších spolužiakov k nižším ročníkom.
Ak si uvedomíme, že Oddelenie krajinárskeho a figurálneho maliarstva a s ním prof. Ján Želibský a asistent Milan Rašla , skončili na VŠVU resp. v ateliéri v roku 1979, môžeme dnes v súvislosti s tvorbou posledných absolventov, hovoriť skôr o výbave ako o vplyve. Ten sa postupne, tak ako sa formovala ich tvorba a ako silneli autorsky, rozplýval. Avšak základná výbava zostala a každý z nich, mal možnosť na nej stavať a rozvíjať ju. Svoju úlohu hrajú ich spoločné výtvarné začiatky, generačná príslušnosť a tvorivá reflexia prežívania toho istého spoločenského obdobia. Ale inak sa ich tvorba vyvíjala s rozdielnou dynamikou, smerovaním a osobnostným formovaním tvorby v celom pestrom spektre aktuálnych obsahových a výrazových polôh.
Výstava SEDEM ROKOV V SEDEMDESIATYCH nie je výberová a tak neukazuje len lesk. Jej pravým zámerom , hlavne v tejto dobe, sú blízke vzťahy ateliérového druhu. Potešenie zo stretnutia ľudí, z ktorých mnohých dodnes spája ešte na škole nadviazané priateľstvo. Pripomenutie si Štefana Roskovanyiho a Alexandra Švarca, ktorých výborný maliarsky program sa nespravodlivo predčasne uzavrel. Pripomenutie si profesora Jána Želibského a jeho významný podiel na formovaní slovenskej maliarskej scény a ktorého tvorba v roku 2007 pri 100. výročí narodenia bola prezentované tiež v Pálffyho paláci… ale na Panskej ul. Galériou Mesta Bratislavy. Poslední študenti prof. Jána Želibského boli zároveň prvými v pomaly 50 ročnej pedagogickej práci výrazného a inšpiratívneho maliara Milana Rašlu. Prvým študentom navždy zostáva výsadné postavenie a Milan k nim pristupoval s entuziazmom a nasadením, rovnako ako k príprave dnešnej výstavy. Ďakujeme.
Xénia Lettrichová
