Andrejove doterajšie výstavy na seba nadväzujú obsahovo i výtvarným prejavom. Koncipuje ich formou inštalácie ako ucelené vyjadrenie myšlienky, pričom jednotlivé sochy a objekty vo vzájomnom kontexte prezentujú etapy vývoja alebo kapitoly interpretovaného príbehu. Tematicky sa výstavy v širšom zmysle vzťahujú k ľudstvu, jeho minulosti i k existenciálnym otázkam. Súčasná Demons, Gods and Clouds (Démoni, bohovia a oblaky) uvažuje o človeku, ktorý prešiel v postupnej premene vývojom od prehistorickej, osudu odovzdanej bytosti, veriacej, že jej život majú v rukách nadprirodzené sily a démoni, k súčasnej bytosti , ktorá verí sama sebe a svoj život sa snaží riadiť. Tým sa oblúk síl vyrovnal a dnešný človek sa tak pomyselne dostáva na úroveň nadprirodzených síl, symbolicky sublimuje a mení sa na k nebu stúpajúci oblak.
V prístupe k tvorbe sa u Andreja už od čias vysokoškolského štúdia premieta istá ambivalentnosť zamerania. Poznačila aj hľadanie správnej cesty na rozhraní resp. v symbióze klasického sochárstva i novej formy priestorovej výtvarnej komunikácie a vyústila v rozvíjaní autorského programu v priestore dotyku objektového a figuratívneho chápania. Sprvu ešte v dialógu so svojimi deklarovanými vzormi, ako Robert Morris, Carl Andre, Antony Gormley, v priebehu času však prirodzene stále viac pôvodne a tvorivo autonómne.
Na tvorbu každého jedného diela sa starostlivo pripravuje, hľadá a vyberá materiál, ktorý je pre neho dôležitý, východiskový a nezriedka aj inšpiratívny. Musí však zodpovedať jeho predstave a zámeru. Rád necháva vyznieť jeho vzhľadové a konštrukčné vlastnosti, štruktúru povrchu a pocitovú kvalitu dotyku. Využíva lokálne zdroje. Pracuje s drevom vo forme upravených a dotvorených prírodných útvarov. A čo Andreja výrazne odlišuje, je zapojenie do tvarovania sochy či objektu garbiarsky spracovanej hovädzej kože. V sochárových rukách prekvapujúca hmota, ale s mnohými prednosťami. Fascinuje ho variabilnou tvarovateľnosťou, živým povrchom, charakterom drapérie i samo-nosnosťou. Ďalší materiál zapojený do skladby predstavuje kameň, vodou vyhladený valún alebo autorom sochársky zručne opracovaný až barokovo pôsobiaci Zlatý ónyx.
Materiálové vstupy prirodzene predurčujú hranice, v ktorých sa v soche a priestorovej tvorbe pohybuje, premietajú sa v jej tvarovaní a výslednom vzhľade. V kompozícii diela spája voľnú interpretáciu tvaru s väčšinou skulpturálnym, niekedy až precízne realisticky stvárneným a v siluete už zakódovaným prvkom – ako sú chodidlá či nohy. Často spája i prvky živej a neživej prírody.
Využitie kože, stret či súhra formálne dvoch rozdielnych prvkov a prístupov a z toho plynúce súčasné napätie i prekvapenie, sú autorským podpisom a charakteristickým znakom rukopisu Andreja Haršányho. Bude isto zaujímavé sledovať sochárove nasledujúce tvorivé kroky.
Xénia Lettrichová
