Marián Polonský je dvojdomým výtvarníkom, plastickým i maliarskym rozprávačom príbehov. Jeho diela možno vnímať ako celok i čítať ako knihu. A naviac, takmer ktorýkoľvek detail obstojí ako samostatné dielo. Jeho výpoveď však nie je doslovná. Obdobne ako Hieronymus Bosch alebo Albín Brunovský, nás na malom, obsahovo nabitom priestore, vťahuje do osobitého sveta spletitých vzťahov a pohyblivých hraníc medzi osobnou skúsenosťou, denníkovým záznamom, zážitkom i predstavou. V inej polohe zas do autorskej interpretácie historickej udalosti či mytologického príbehu. A pritom divákovej predstave necháva veľa voľnosti.
K maľbe, práve na keramiku a nie na iný podklad, sa Marián Polonský dostal v Slovenskej ľudovej majolike v Modre. Využil príležitosť a naučil sa pracovať s glazúrami, ktoré ho fascinovali alchymistickým procesom a premenou v ohni. Pracoval s nimi nie ako keramik, ale klasický maliar – jemne, s citom pre harmonickú farebnú skladbu, odtieň i líniu. Vo vlastnom rukopise a výtvarnom stvárnení organicky rozpustil vplyvy a princípy antickej gréckej keramickej maľby – maliarsky záznam udalosti či príbehu, ktorý chcel vypovedať – alebo kombináciu maľby, rytej plošnej kresby a radenej figurálnej kompozície na zaoblenej ploche keramického črepu. A do tretice črepu, ktorý vytvoril, tak ako kedysi v Grécku, iný hrnčiar – mnohé dokonca modranský majster Herman Landsfeld. Všetky diela sú vytvorené do roku 1994, kedy sa jeho spolupráca s Modrou uzavrela, len štyri neskôr znovu objavené, dokončil pred dvomi rokmi. Akokoľvek, pri pohľade na tieto maliarske diela mi príde, že je predsa len škoda, že ich neskúsil preniesť na plátno.
Marián Polonský je však v prvom rade sochár a ako mnohé diela prezrádzajú, žiadny suchár. Jeho cit pre výtvarnú kvalitu kultivuje poznanie, premýšľanie a tematizovanie kultúrnych dejín ľudstva. Rezultuje v autorskej výrazovej fúzii námetu a kompozície s atribútmi definujúcimi miesto i čas – s prvkami antickej, renesančnej i gotickej architektúry, oltárnym tvaroslovím, hlaholikou a až renesančným znázornením priestorovej hĺbky v scénach s figurálnou kompozíciou.
V tvorbe má široký záber – plakety, medaile, reliéfy, komornú plastiku, diela do architektúry. Do ich stvárnenia vniesol, využívajúc ako východisko jemnej modelácie obratný modelársky prstoklad a výbornú kresbu, svieži autorský prístup. Prístupný len talentovaným. Návrhy spravidla odlieva na stratený vosk do bronzu, ktorý je schopný verne zreprodukovať aj poetiku línie kresby v nízkom reliéfe a v priestorových dielach voľnej plastiky figurálne i architektonické nuansy.
Mnohé výstavy v Galérii Statua sú koncipované ako jednoliata inštalácia komunikujúca s priestorom galérie. To sú divácky vďačné akcie, ak sa podaria, zámer a myšlienku z nich cítiť. Marián pri tvorbe na priestor tejto, ani inej galérie nemyslí. Rozmýšľa len nad rozpracovaným dielom, aby v ňom vyjadril to, čo cíti a čo má na mysli. A tak aj výstavu Mariána Polonského treba vnímať, jedno dielo po druhom a odkrývať, čo sochár tak bravúrne stvárnil.
Xénia Lettrichová
