Dotyk a stopa ako odtlačok duše
JURAJ MOJŽIŠ
Výstava Anny Horváthovej Hlinený objekt – subjekt + kresba a maľba predstavuje vyzretý, presvedčivý a pôvodný autorský program, v ktorom spolu a vyladene pôsobia priestorové – sochárske a plošné kresbové prístupy. Splývajú v krehkom vyjadrení osobitej výtvarnej predstavivosti. V tvorbe, ktorá nereprodukuje viditeľné, ani neponúka výklad či komentár k spoločenskej situácii, ale tvorivo a s kultivovanou hravosťou zhmotňuje otlačky duše, zrkadlá nálady a ozveny pocitov. V tvorbe, v ktorej o svojich skúsenostiach píše v tajomných, poeticky zahalených výtvarných obrazoch, ktoré nevtieravo vykresľujú sochárkin autoportrét bez fyzickej podoby.
Anna Horváthová študovala na strednej škole keramiku, na VŠVU tvarovanie. Tieto dva iniciačné vstupy, spolu s osobnostným nastavením, významne modelujú jej chápanie keramiky, ako prírodného, krehkého média s pamäťou, citlivo sa poddávajúceho dotyku prstov. Schopného, podľa zámeru autorky i v náznakoch pretlmočiť veľa.
Keramické objekty tvorí skoro výhradne na sympóziách – je naučená pracovať koncentrovane, vo vymedzenom čase i priestore a využiť potenciál materiálnych, väčšinou továrenských realizačných podmienok. Kontinuitu v tvorbe udržiava snahou nadviazať tam, kde minule skončila. Stane sa, že má vopred pripravený námet, spravidla však dáva veľký priestor intuícii, aktuálnym podnetom, riadenej náhode a inšpirácii materiálom.
Forma, tvaroslovie diel, ako aj štylistické techniky a kompozičné postupy autorky sa odvíjajú od spôsobu realizácie. V zásade pracuje s rôzne tvarovanými hrubšími či tenšími plátmi, prípadne kusmi hliny niekedy i sadry, z ktorých stavia, formuje či skladá sochy a objekty.
Miesto glazúry, ktorá by živý povrch materiálu uzavrela, pracuje s jemnou paletou jednotlivých odtieňov vypálenej farby hliny, podporujúcich myšlienku a definujúcich tvar. Používa i nekonvenčné postupy – napríklad dotvorenie jemnej štruktúry materiálu farebnými ceruzkami.
Jednu z tém, ktorú v priebehu rokov rozvíja, predstavujú architektonické útvary s vnútorným „ mentálnym“ priestorom, prístupným len niekoľkými otvormi. K nim akoby kontrastnú polohu predstavujú zas schránky a krabice s otvoreným „životným“ pôdorysom.
Základom inej, tiež variovanej formy kompozície, je tvarované plató ako osnova obrazového zápisu. Subtílne modelovanými, niekedy čistými, inokedy reliéfnymi, kolorovanými či inak pojednanými, vkladacími alebo pevnými prvkami na nej sochárka potichu rozpráva príbeh, alebo sa ponára do rôznych vrstiev pamäti či interpretuje svoje vnímanie štruktúry krajiny. Obsahovo podobne, avšak viac v existenčnom a časovom kontexte figuruje voľná zostava diel s názvom Chronos. A veľmi osobný priestor a osobnú výpoveď, charakteristicky posunutú do sféry univerzálna, znázorňuje nástenná inštalácia Moje svety.
Kým v keramike a v priestorovej tvorbe je v interpretácii námetu zámerne zdržanlivá, výrazovo minimalistická a takmer monochromatická, v „kresbo-maľbách“ svojím spôsobom uvoľňuje vnútornú energiu, výrazový i koloristický register. Obrazy odzrkadľujú plné zaujatie, ponor do samotného tvorivého procesu i snahu o pocitovo a vizuálne pravdivé vyjadrenie na celej ploche, v každom detaile. Uvedený prístup sa koniec koncov vzťahuje na tvorbu Anny Horváthovej súhrnne, pretože je úprimná, na nič sa nehrá a svoje výtvarné ambície prirodzene podopiera človečinou.
Xénia Lettrichová
