Profesionálna dráha popredného slovenského sochára Juraja Saparu v sebe organicky spája pedagogickú a výtvarnú líniu. Obe sa navzájom ovplyvňujú, pričom práve výtvarná je významne modelovaná situáciami, v ktorých sa sochár ocital a v ktorých vždy prejavil vôľu i schopnosti uchopiť ich ako tvorivú výzvu. Sám hovorí, že nemá pevný program, jeho autorským programom je stretávanie a nachádzanie, inšpirácia danou chvíľou a ponúkanými možnosťami. Niektoré z nich približujeme prostredníctvom sôch, objektov a digitálnych grafík –výstavou s titulom „Nájdené“.
Juraj Sapara patrí k posledným žiakom klasika slovenskej sochárskej moderny Jozefa Kostku. Vďaka kvalitnému štúdiu mohol naplno rozvíjať a uplatňovať svoje sochárske i technické zručnosti. K tým úvodným vkladom, nie časovo, ale geneticky, odkazujú dve plastiky –do bronzu odlievaný Oltár ako aj Brána –majoritný motív Jurajovej tvorby, symbolizujúci začiatok, vstup či prechod. Spolu i s neskôr spomínanými medailami preukazujú, čo je pre Juraja charakteristické–že modeluje s ľahkosťou a voľnosťou. I v komplikovaných kompozíciách, vo figúre či v detailoch, si udržiava živosť a tvorivú spontánnosť. V zobrazení námetu zjednodušuje a využíva výrazové skratky k jeho podstate. Nič mu nerobí problém a to mu rozväzuje ruky, otvára dvere k experimentom i k ďalším výtvarným disciplínam.
Tou základnou je kresba. U Juraja však nie v polohe prípravnej –sochárskej, ale samostatnej alebo ako cesta k maľbe. Neskôr potom spoločne s fotografiou, ktorá patrí k rodinným vyjadrovacím prostriedkom, spolu pripraví pôdu pre digitálnu grafiku. Schopnosti vyjadriť svoje výtvarné predstavy prostredníctvom počítača, získal veľmi skoro po revolúcii ako nevyhnutnú podmienku vyučovania na grafickej škole. Médium ho fascinuje výrazovými možnosťami a bezprostredne uskutočniteľnými variáciami. Premieta v ňom, na rozdiel od sochárskeho vyjadrenia –nemateriálne, ale zato bohaté a dynamické, surreálno – vizionárske tvaroslovie a pocitovo vyladenú farebnosť, niekde expresívnu a v poslednom období však skôr tlmenú a premýšľavo stíšenú.
Od roku 1998 Juraj Sapara pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Prvé dva roky na katedre grafiky a od vtedy až podnes na katedre sochárstva, v jednom období v pozícii rektora, aktuálne ako dekan FVU. Počas celého obdobia sa iniciatívne podieľal na budovaní moderného realizačného zázemia pre sochárske a priestorové disciplíny. Aktivita nesporne generovaná jeho neustálym tvorivým záujemom o nové materiály, ich formotvorné vlastnosti a možnosti uplatnenia, ako aj experimenty s ustálenými predstavami i postupmi.
Tento podpis v sebe nesú do zliatiny železa odlievané plastiky i medaily, liate a modelované počas tuhnutia, kým je zliatina ešte tvárna. Modelované v súhre výtvarnej predstavy, ktorú chce do vznikajúceho diela vpísať a tým, čo je materiálu prirodzene vlastné. Autorov prístup odzrkadľujú aj stély –objekty realizované na partnerskej akademickej pôde v Zlíne z akrylového skla, ktorého vlastnosti si však vyžadujú iný prístup (rezanie, vŕtanie a skladbu). A tak stély, v ktorých je dôležitý obrys a transparentnosť i vnútorná štruktúra, priniesli do Jurajovej tvorby opäť nový vizuálny a tvaroslovný rozmer.
Juraj Sapara skrátka nepatrí k sochárom ktorí donekonečna opakujú a variujú osvedčené postupy, ale intuitívne sa necháva viesť postupne prichádzajúcimi podnetmi. V procese tvorby tak v dobrom prekvapuje seba a čo je pozitívne, aj nás.
Xénia Lettrichová
