Marína Pavlovičová a Simona Janišová
HORÚCE SNY
Marínu Pavlovičovú a Simonu Janišovú spája priateľstvo a podobné výtvarné uvažovanie. Každá vo svojom médiu, Marína v maliarskej a Simona v keramickej tvorbe, prichádzajú s premysleným a obsahovo zmysluplným programom, orientovaným na remeselne kvalitné a formálne objavné interpretovanie motívu. S programom výtvarne autentickým a komplexne budovaným každým jednotlivým krokom. Obe výtvarníčky sa svojej disciplíne venujú aj v širšom profesionálnom zábere, Marína v pedagogickom, a Simona vo výskumne – kurátorskom, čo im zároveň poskytuje odstup a komplexnejší pohľad na problematiku.
Názov výstavy Horúce sny je metaforou tvorivej predstavivosti, snaženia a cieľov autoriek. Metaforou evokujúcou predstavu exotických krajín v Maríniných obrazoch a želaný výsledok, nie vždy predvídateľného pálenia v keramickej peci, pri realizácii Simoniných objektov.
Marína Pavlovičovávystavuje súbor obrazov z jedného obdobia. Námetom jej väčších formátov je maliarska interpretácia vnímania prírody, v ktorej pracuje formou nepopisnej komunikácie. Téma zostáva nevyslovená a je na divákovi, aby ju vycítil a z obrazu odčítal. V maliarkinom rukopise sa premieta a zaujímavým spôsobom mixuje skúsenosť z troch, zameraním rozdielnych odborov, ktoré postupne študovala. Z keramiky priestorové cítenie a aktuálne vo väčších formátoch citeľné uplatňovanie priestoru v kompozícii dvoch „zoomových“ plánov, z maľby výrazný kolorizmus s trochou „ rousseauvského naivizmu“ a z grafiky zapájanie a repetícia tlačených motívov, ktoré aplikuje pre zmenu v menších formátoch. Aj v technickom postupe – v maľbe akrylom prekrytej jemnou vrstvou olejovej farby, možno vidieť istú analógiu s nanášaním keramických glazúr.
Maliarsky prejav Maríny Pavlovičovej formuje výtvarným vývojom prirodzene generovaná rozmanitosť a východiskami podporovaná paradoxná protichodnosť v prístupoch. V kontexte mladej slovenskej maľby rozvíjaním daných princípov zdarne a s jedinečným potenciálom, prehlbuje jeho pôvodnosť a presvedčivosť.
Simona Janišová, absolvovaním celého štúdia v tom istom odbore, sa keramike venuje konzistentne už pomaly dve desaťročia a v jej prípade, to prináša prehlbovanie skúseností i osobných nárokov na úroveň a kvalitu tvorby. Je súčasťou generácie autorov, ktorí na slovenskej výtvarnej scéne aktualizujú pozíciu keramiky ako výtvarného média vhodného a schopného reflektovať dobu a jej myšlienkový svet. Nielen v samozrejmej remeselnej, ale i v intelektuálnej rovine – čo kopíruje aj programový rámec Simoninej tvorby v podobe unikátnych úžitkových solitérov a súprav, objektov s úžitkovým presahom a voľných sochárskych kreácií. Jej diela vznikajú a nadobúdajú podobu napĺňaním vopred pripraveného príbehu, intuitívne modelovaná forma vyjadruje obsah. V sérii 6 objektových nádob s názvom Insideout , obsah dokonca zhmotňuje a ako sama uvádza, snaží sa spodobniť vnútro a sprítomniť neviditeľné. V šperkovnici napĺňa podobne ťažko uchopiteľný zámer, prienik minulosti do budúcnosti. Svoju prvú, časom zvetranú zlatú retiazku chemickým procesom zmenila na roztok, naniesla na nádobu a vypálením uchovala ako ružovú stopu detstva.
Simona ponúka keramiku nielen s myšlienkovým zázemím, ale aj v súvislostiach. Úvodný koncept rozvíja vo vývojových variáciách v sérii veľkostných, materiálových i kombinačných obmien a v tvarovaní využíva modelovanie, odlievanie do formy, náhodu, aj všetko naraz spolu. Pri hľadaní primeraného výrazu, ktorý zosúladí vpísaný zámer a vizuálnu stránku objektu, experimentuje s technologickými postupmi, konkrétne i s počítačom riadeným frézovaním plastického vrúbkovaného dekóru, ktorý hmotu odľahčuje a jemnou hrou svetla a tieňa dynamizuje.
Obe výtvarníčky, Marína Pavlovičová a Simona Janišovápristupujú k tvorbe s rešpektom, s rozmyslom a osobitou citlivosťou. Neprodukujú, ale tvoria, nezahŕňajú nás množstvom, ale výsledkami kreatívneho procesu. Teším sa, že ich máme možnosť prezentovať v Galérii Statua.
Xénia Lettrichová
