Výstava Evy Masarykovej „Kto opravuje“názorovo spoluvytvára rôznofarebnú mozaiku sochárskeho prejavu na Slovensku. Vieme, že rozmanitosť geneticky prospieva všetkému na svete a sochárstvu ide k duhu tiež –je nielen prejavom slobody, ale aj úrodným podhubím, z ktorého vyrastajú nové a smerodajné výtvarné programy.
Tvorba Evy Masarykovej súvisí s konceptuálne orientovaným spektrom, ktoré v interpretácii zvýznamňujemyšlienkua obsahové súvislosti objektu, zostaveného väčšinou z priemyselne vyrobených komponentov. Autorka sa paralelne zameriava aj na prebiehajúci proces zmien, ktorým (niektoré) artefakty podliehajú v určitom časovom úseku.
Vo výstavnom koncepte Evy Masarykovej sa zbieha viacero obsahových línií inšpirovaných konkrétnymi ľuďmi, pričom všetky spoločne prekrýva časový faktor ako stále prítomný majestát v našom bytí i v nezvratnom procese zanikania stôp po jeho skončení. S tým súvisí i naša prirodzená snaha o zastavenie, uchovanie si spomienkya subjektívne dôležitého momentu. Evine témy sú zväčša autobiografické, reflektujú osobnú situáciu a skúsenosti v kontexte rodiny, vďaka čomu sú autentické a presvedčivé.
V prvej miestnosti interpretuje momenty, ktoré si uvedomuje pri cvičení jogy. V pocitovo čistom priestore sa všetci koncentrujú len sami na seba a nechávajú pri tom na karimatke otlačené pozície v poradí ako ich cvičili, spolu s vôňou a potom ako svoj mentálny a fyzický podpis.
V druhej miestnosti nainštalovala v istom kompozičnom vzťahu predmety zastupujúce príbeh alebo osobnosť. Osobnosťou je nedávno zosnulý výtvarník Michal Moravčík, výnimočný kolega v rovine ľudskej, intelektuálnej i umeleckej. Keby tu bol, určite by k situácii, ktorá aktuálne hýbe Slovenskom, zviditeľnilsvoj názor cielene vytvoreným dielom. Takto Michala Moravčíka Eva pripomína autorsky rozvinutou analógiou jeho objektu Privacy does not existz výstavy International Affairs.
Ďalšie dva objekty sa vzťahujú k Evinej dcére, ktorá podstúpila operáciu chrbtice. V zobrazení pocitov, prežívania situácie a drobných sprievodných udalostí použila odliatky spevňujúcich korzetov, z ktorých dcéra v priebehu rehabilitácie postupne vyrastala, ako aj prostriedky a materiály nevýtvarného charakteru z nemocničného prostredia a spojila ich do výtvarných celkov.
S objektami korelujú dve krajiny, dobre ilustrujúce autorkine interpretačné a strojové realizačné postupy v obľúbenom materiály. I to, že ju nezaujíma stvárnenie reality, ale vyjadrenie kľudu a istého nadhľadu, aký jej poskytuje výhľad z domáceho okna – v kontexte tvorby však prekvapivo koloristicky impresívnym spôsobom. Podobné, tiež vydarené vybočenie, predstavuje kruhová keramická asambláž, ktorej zaujímavé štruktúry prepožičalo tzv. lotyšské raku – spôsob pálenia a chlebová múka na úvod chladenia.
Inštalácia kvetín v úzkej, spojovacej miestnosti je venovaná dočasnosti a procesu odchádzania. Významovo tvorí úvod a predpolie poslednej časti expozície. Vyjadruje ňou úctu, tiež nedávno zosnulému svokrovi, ktorého profesionálny život rámoval strojársky a elektrotechnický priemysel. Ako napovedá názov výstavy – vypožičaný titul knihy Bernarda Malamuda bol tým, kto opravuje, kto sa stará a teraz chýba.
Eva Masaryková sa vyjadruje v priestore a jejspôsob výtvarnej interpretácie má naratívny charakter, v stvárnení témy sa snaží postihnúť širší obsahový rámec a súvislosti. Lakonické vyjadrenie jednou vetou, či dokonca bezobsahovosť je jej cudzia a vôbec alebolen málokedy postupuje v zmysle klasického sochárstva. Pri tvorbe objektu pracuje s metódou, obdobnou akú v hudbe predstavuje „samplovanie“.Prevezme predmet, jeho časť alebo proprietu, ktoré fyzicky v tej situácii zohrávali určitú úlohu, symbolicky ju reprezentujú a znovu ich využije ako súčasť skladby príbehu, ktorý interpretuje. V osobne pocitovo namiešanom a myšlienkovo vyakcentovanom mixe.
Xénia Lettrichová
