Životné jubileum všetci naprieč spoločnosťou oslavujú podľa zažitých predstáv, doprajú si dovolenku, navštívia krajinu svojich snov, v pokoji si užijú rodinu a priateľov alebo si len pri dobrom víne vyložia nohy na stôl. Len výtvarníkov, už s predstihom niekoľkých rokov prepadne zvláštny syndróm – nutkavý pocit, že musia ešte zvýšiť pracovné tempo, aby si do onoho červeného dátumu mohli na pomyselnom zozname povinností, odškrtnúť čo najviac splnených úloh. Tí v preddôchodkovom veku a zapojení v pedagogickom procese, nejaký nový, najlepšie prevratný autorský program a následne akademický postup. A tí starší, pretože výtvarníci pracujú, kým žijú, aspoň dve-tri výstavy a ideálne aj monografiu, aby sa svojou tvorbou verejnosti pripomenuli. Potom si, vyčerpaní fyzicky i finančne s istou skepsou kladú otázku, či malo vynaložené úsilie vôbec zmysel. Nepoužila som hyperbolu, len popisujem skutočnosť. Rada by som preto všetkých výtvarníkov ubezpečila, že kultúrna verejnosť si cení každé, umelecky kvalitné úsilie, prehlbujúce vnímanie jednotlivostí života. A tvorba sochára Jána Šicka sa k nim určite právom radí.
Vďaka jubileu a spomínanému zoznamu po necelých siedmych rokoch vystavuje opäť v galérii Statua. Dnes na samostatnej a retrospektívne koncipovanej výstave J-ANACHRONIZMY predstavuje sochárske diela spojené s tvorivou minulosťou i prítomnosťou, realizované v kameni, dreve i keramike. Ján Šicko je vnímaný ako sochár vážnych, geometricky tvarovaných foriem. Je to však len jedna z podôb jeho v skutočnosti oveľa výrazovo bohatšej a rozmanitejšej tvorby. Vo svojom autorskom programe sa v závislosti na zobrazovanej téme a zvolenom materiály, pohybuje v priestore medzi jej figuratívnym a abstraktným stvárnením, medzi vizuálne vyabstrahovaným duchovnom a abstrakciou predchnutou duchovnom.
Obsahovo v celej svojej tvorbe čerpá v podstate z jedného, večného prameňa. Je ním viera, a stále platné, ani časom neskorodované biblické pravdy a výroky. Našiel si spôsob ako ich nevtieravo a výtvarne decentne interpretovať cez významovú líniu symbolov a ich výrazné zovšeobecnenie. Pracuje s okruhom motívov, ku ktorým sa opakovane v rôznych médiách, materiáloch, mierkach či súvislostiach vracia. Sú nimi napríklad alfa a omega ako dve stále veličiny v našich životoch, narodenie a smrť … alebo svetlo, ktoré podľa biblického výroku „slnko vojde skôr do kameňa ako do nášho srdca“ stvárňuje v objektoch s priehľadmi. V inom kontexte zas využíva prehistorický princíp určenia času, keď svetelný lúč dopadne na určený bod, u Šicka konkrétne označujúci dve významové roviny konca a začiatku – čas smrti a život po živote. Obľúbeným motívom sú tiež ucho ihly či úzka brána, Jakubov rebrík a najnovšie autora zaujala posledná večera. V ich interpretácii či znázornení si zakaždým musí nájsť bod, v ktorom sa stretáva jeho predstava s aktuálnymi materiálovými a realizačnými možnosťami. Je to tým, čo je zároveň pre výtvarný prejav Jána Šicka charakteristické a čo ho významne formuje – skutočnosť, že tvorí prevažne na sochárskych sympóziách, na ktorých sa pravidelne už niekoľko desaťročí spolu s manželkou Jaroslavou, tiež sochárkou, zúčastňuje. Sympóziá predstavujú časovo ohraničené tvorivé vypätie vo vopred neoverených podmienkach. Prípravu však, ešte v komforte svojho ateliéru, autor začína kresbami, avšak ovocie svojej práce, vynikajúce objekty (zdokumentované na fotografiách) zanecháva krajine, v ktorej vznikli. Prajem Vám, aby pochopenie zdanlivo abstraktných diel Jána Šicka zanechalo stopy aj vo Vašej (vnútornej) krajine.
Xénia Lettrichová
