Dobrý večer prajem, teším sa, že sa ako každý mesiac spolu stretávame v Galérii Statua. Z vernisáží sa stal svojím spôsobom slávnostný rituál a rituály vraj vnášajú do života poriadok. Nám by stačilo, keby sme našimi výstavami priniesli trochu svetla do polemiky, čo je (dobré) umenie. Dnešný príspevok, výstava Od Vltavy k Dunaju Daniely a Martina Kosových pripomenie skutočnosť, ktorá sa dnes vo výtvarnom umení často nonšalantne obchádza, že cesta k umeniu vedie cez schopnosť vyjadriť sa v materiály na výbornej remeselnej úrovni.
Výtvarný program a v podstate i život oboch autorov sa už vyše tridsať rokov točí okolo porcelánu. Fascinuje ich jeho ušľachtilosť i to, že využívať túto prednosť tak, aby poslušne naplnila predstavu autora, si vyžaduje mať fortieľ. Práca s porcelánom, tým že prechádza modelovaním, schnutím, vysoko stupňovým pálením a chladnutím je živý proces, v ktorom ako tak istý výsledok tvorivého úsilia prinášajú len rokmi vycizelované skúsenosti, často vyskladané z krokov pokus – omyl, v lepšom prípade pokus – prekvapenie.
Ako v mnohých iných partnersky zdieľaných ateliéroch aj u Kosových tým, že si každý z nich vytvára svoj autorský priestor, sa tvorba individualizuje a prirodzene do istej miery i polarizuje. Súvisí to ako s existenčným zabezpečením, tak aj s osobnou zručnosťou a tvorivým nastavením.
Daniela inklinuje skôr k voľnému, rukopisne i realizačne pokiaľ možno menej limitovanému vyjadreniu. V plošnom ponímaní k mozaike a hlavne k maľbe na porcelánový podklad, na taniere, kachlice, šálky či misky. Tematicky sa venuje prírode a svoj plne rešpektujúci, láskavý a nekomplikovaný vzťah k nej, vyjadruje presne takým istým spôsobom s rešpektom, láskavo a nekomplikovane. V priestorovom zmysle tvaruje nápadité nápojové zostavy a solitérne úžitkové predmety a buď modeluje alebo zostavuje z modelovaných dielcov keramické figuratívne plastiky. I z nich inštalovaná kompozícia v podtexte akcentuje Danieline presvedčenie – stmeľujúci význam spoločného stolovania.
Aktuálne sa dva krát po sebe zúčastnila na sympóziu klubu textilných výtvarníkov Arttex , kde našla nový priestor pre tvorivú neviazanosť a intuitívne postupy. Nadchla ju zmena materiálu, prístupu, nové možnosti plošnej tvorby v netkaných textilných obrazoch, naviac realizované v pomerne rýchlom tvorivom procese. Keramik v nej sa prejavil v kompozícii, v mozaikovitej skladbe tvarov. Pobavilo ju, že textilná plocha po záverečnej úprave prešitím, prešla podobnou zmenou ako porcelánový obraz po vypálení.
Martina pre zmenu baví hrať sa s výtvarnými postupmi. Točí na kruhu, modeluje a ako zdatný technológ so znalosťou a citom pre kaolín, hľadá v oboch spôsoboch realizácie hranice možného. Okrem iného pracuje hlavne s hrúbkou materiálu a od nej odvodeným efektom, s presvitajúcim svetlom. Čím tenšia stena porcelánu, tým lepšie ňou svetlo prechádza a naopak. Na tom a na vznikajúcej štruktúre kontrastov je založený koncept jeho točených svietidiel i modelovaných rozmerných svetelných objektov. Uvedenú vlastnosť porcelánu, svoju trpezlivosť a precíznosť využíva i pri točených, tenkostenných a subtílnych šálkach, naviac ešte odľahčených prepichovaným dekórom.
Slovenka Daniela a Čech Martin Kos sú dobrým modelom prospešného a úspešného spojenia národnostných polarít medzi Vltavou a Dunajom, budovaným s rešpektom, s láskou a nekomplikovane.
Xénia Lettrichová
