Hommage a Štefan Prokop
29. 6. – 20. 7 .
Dnešná výstava predstavuje súčasnú tvorbu a na jej pozadí, príbeh sochárov Štefana Prokopa, Juraja Gavulu, Jozefa Luptáka, Petra Rollera, Jána Šicka, Michala Zdraveckého, Jána Hoffstädtera a Martina Lettricha, ktorý sa začal odvíjať pred 30 rokmi, v máji v roku 1987. Vtedy jedinýkrát aj s Mariánom Hubom. Spojili ich priateľské vzťahy, profesia a možnosť prezentovať svoju tvorbu v Moste, s následnou reinštaláciou v Prahe. Vo všetkých troch rovinách to bola veľmi fajn akcia. Výstava s podtitulom „Mladí slovenšťí sochaři“ mala názov BA–36–46, vzorec aktuálneho veku najmladšieho a najstaršieho v skupine.
Nasledujúcich 30 rokov každému z vystavujúcich autorov prinieslo v tvorivej i osobnej oblasti niečo iné.
Život Štefana Prokopa sa v novembri, pár dní po pražskej výstave, uzatvoril. Na slovenskej výtvarnej scéne zanechal, názorovo i formálne kompaktnú stopu výrazného figuralistu. A v ľuďoch, ktorí sa s ním poznali a stretávali, hlbokú spomienku.
Druhá výstava BA–54–63 sa konala v roku 2005 v Umeleckej besede v Bratislave, s reinštaláciou v SI v Berlíne, už s priradeným titulom Hommage á Štefan Prokop. Dnes si už „Old school boys“ výstavou BA–66–75, Štefana pripomínajú spolu s jeho dcérou.
Verona Prokopová absolvovala v roku 1999 v sochárskom ateliéri Kurta Gebauera na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe. Ak sa dá, robí figuratívne sochy, keď nie, tak si ich kreslí. Je jedno, či v ploche alebo v priestore, v oboch polohách sa jej výborne darí vyjadriť existenciálny podtext a silnú osobnú skúsenosť.
Doyen skupiny, docent Juraj Gavula, viedol 17 rokov ateliér skla na VŠVU. Pôvodne vštepený Ciglerov odkaz na akademickej pôde rozvetvil do nových polôh a vo svojej tvorbe, zrovnoprávnením rôznorodých materiálov, do prekvapivých a niekedy i protirečivých kombinácií, skrátka zapísal sa nielen ako výborný sklár ale i čistokrvný sochár.
Jozef Lupták sa vo svojej kováčskej dielni, v dome dotknutom stredovekom, oddal reštaurovaniu a tvorbe damascénskych nožov. Ich sochárske kvality, atribút mužskej sily a pozíciu pánskeho šperku s historickou informáciou, demonštruje malou a vtipnou priestorovou inštaláciou s názvom Reakcia? Erekcia.
Profesor sochárstva na VŠVU Peter Roller, od úsporne vyjadrenej ilúzie kameňa čoby mäkkého materiálu neprešiel za uplynulých 30 rokov ani tak ďaleko, ako hlboko a sústredene preskúmal všetky možnosti v okruhu blízkom jeho priestorovému a geometricky abstrahujúcemu mysleniu. V malých formách s pobavením a emblematickým povrchovým popisom ako autorským podpisom.
Voľnú tvorbu Jána Šicka výrazne formuje dlhodobá a programová účasť na sochárskych sympóziách. V práci s kvalitným kameňom, geometrickom vymedzení priestoru, hmôt a pomerov i v obsahovej symbolike. Spôsob tvorby naviac vnáša do charakteru sochy, nezávisle na mierke, vážnosť a monumentalitu.
Michal Zdravecký sa upísal trom múzam – v rôznych pozíciách Šup-ke a vo voľnej tvorbe keramike a kresbe. Tak ako mnohí sochári, keď je možnosť pracuje s materiálom, v tomto prípade s hlinou a tvorí prevažne reliéfy v čistej a zaujímavej geometrickej abstrakcii. Keď sa inak nedá, modeluje ceruzkou. Presvedčivo, síce v ploche, ale o to viac do priestoru.
Docent Ján Hoffstädter,v rokoch 2000–2007 rektor VŠVU, od prvej spoločnej výstavy so cťou ustál nielen významné spoločenské posty. Ale vo svojej komornej tvorbe, kreatívne a hravo cestu od štylizovaného figuratívneho prejavu k minimalistickým tendenciám. Uvidíme, či sa kyvadlo vlastnou váhou nevráti späť.
Martin Lettrich v ateliérovej tvorbe, z niektorými odbočkami smerom k objektovej polohe, vždy bol a zostal figuralista. A na tejto pôde podniká výskumy – kreslí,modeluje, odlieva. V aktuálnych figurálnych objektoch rezaním a tvarovaním kovových platní interpretuje príbeh, vrstvenie času a identity postavy.
O to isté som sa na malom priestore pokúsila aj ja. Interpretovať príbeh cez vrstvy času a priblížiť identitu známych, vynikajúcich výtvarníkov a kamarátov.
XL
